Úsmev
Keď môj otec zomrel, často, vlastne takmer vždy som cítila jeho prítomnosť. Zažila som také bežné veci ako že sa skrinky v kuchyni otvárali samé, svetlá zapínali a zhasínali a klopkanie na dvere do kúpeľne sa ozývali vždy, keď som sa sprchovala. Už som mala rodinu a na otcovu tichú prítomnosť som bola zvyknutá. Raz mi ale môj vtedy trojročný syn povedal, že jeho dedko stojí v jedálni a usmieva sa na nás. Skoro som odpadla, pretože som pred ním a ani s ním o otcovi nikdy nehovorila a malý ani nevidel jeho fotky. Ešte v tú noc som mala sen, v ktorom prišiel ku mne do spálne môj otec, sadol si na stoličku a povedal, že všetko robím výborne. Odvtedy som jeho prítomnosť už viac necítila.
Skutočné strašidelné halloweenske príbehy, ktoré sa naozaj stali
Čierna diera
Pred niekoľkými rokmi som žil v jednom dome, o ktorom sme od začiatku mali pocit, že sa v ňom deje nejaká nadprirodzená činnosť. Napríklad sme nechali nejaké veci v izbe, odišli sme a keď sme sa do izby vrátili, veci boli preč, dvere sa samé zatvárali, keď sme opustili izbu, videli sme postavy a tiene a podobné veci. Ale prišiel jeden incident, ktorý to všetko zavŕšil. Ležal som v posteli a pred spaním som si ešte chvíľku čítal. Zrazu teplota v izbe klesla a čoskoro nasledoval ten pocit v črevách, ktorý máte, keď tušíte, že niečo nie je správne alebo sa niečo stane. Bol som zvedavý, čo sa deje a zdvihol som hlavu vyššie, aby som očami prebehol po miestnosti…zbadal som kúsok od postele čiernu dieru, ktorá sa vznášala nad zemou. Neviem to presne opísať, ale bolo to pre mňa peklo. Viem len, že to bola absencia všetkého, ako keby tam nebolo nič, len veľká zima a skutočné zlo. Našťastie som nebol úplne ochromený od strachu a spomenul som si, že duchom a podobným veciam treba dať nejaké pozvanie, aby prišli. A keďže presne to som nechcel, začal som kričať: „choďte preč, nie ste tu vítaní“ a to spolu s hrubými nadávkami, aby to vypadlo dokola. Po chvíli sa tá čierna diera ako keby začala zhromažďovať do seba a zmizla, ako aj ten môj strašný pocit. Dodnes neviem vysvetliť, čo bola tá najpodivnejšia vec, čo sa mi kedy stala.
Krátke strašidelné príbehy, ktoré sa skutočne stali 7. časť
Pivnica
Keď som bola veľmi malá, žili sme v dome, ktorý mal obvyklé paranormálne javy. Počuli sme kroky, tiché hlasy v inej miestnosti a podobne. Ale úplne najzvláštnejšie boli dvere do pivnice. Samozrejme, že sa samé od seba otvárali a zatvárali, aj keď nebol nikde v dome prievan. Bolo to ako keby niekto cez ne chodil hore-dole. Rodičia dvere zamkli, zahasprovali, ale dvere sa aj tak správali ako keby nepodliehali žiadnym zemským logickým zákonom a otvárali sa aj tak. Raz, keď som sa učila chodiť, môj otec sa o mňa bál a bál sa konkrétne dverí do pivnice, že pri ich samovoľnom otváraní a zatváraní by som mohla hocikedy spadnúť dole schodami. Takže sa vybral dole do pivnice a povedal jasným hlasom, vlastne len tak do vzduchu, nikomu konkrétnemu, že má hore malú dcérku, ktorá sa učí chodiť, tak aby dávali pozor na dvere a zaobchádzali s nimi opatrne. Odvtedy sa dvere do pivnice otvorili a hneď veľmi pomaly zatvorili.
