Smrť nie je niečo, na čo by sme chceli myslieť, ale je to niečo, čo každý z nás raz zažije. Ľudia ale uvažujú o veciach týkajúcich sa smrti a sú to myšlienky napĺňajúce nás strachom a hrôzou. Bude to bolieť? Budeme mať strach? Bude tam úľava alebo len panika a bolesť? Kým sa to stane nám, nebudeme vedieť, čo presne nás čaká a aké to bude. Ale môžeme získať celkom dobrú predstavu o každom okamihu vedúcemu k smrti. Existovali totiž ľudia, ktorí išli až na pokraj smrti, ale vrátili sa späť a popísali detailne každý pocit a vnem.
Diabolskí muži 1. časť. "Anjel smrti" Jozef Mengele, či bojovník a vládca Džingischán
George Orwell
Slávny spisovateľ George Orwell bol postrelený v roku 1937. Bojoval v Španielsku v občianskej vojne, keď mu guľka prevŕtala krk. „Celý zážitok o zasiahnutí guľkou bol veľmi zaujímavý,“ napísal Orwell krátko po tom, „a myslím, že stojí za to, opísať to detailne.“ Zjednodušene povedané mal Orwell pocit, že je uprostred explózie. „Zdalo sa mi, že hlasná rana a oslepujúci záblesk boli všade okolo mňa a ja som cítil len obrovský šok- žiadna bolesť, len násilný šok, ako keď sa dotknete elektriny. S tým prišiel aj pocit úplnej slabosti, pocit scvrknutia sa.“ Orwell nevedel, ako vážne bol zranený, kým sa nepokúsil pohnúť. Chcel pohnúť rukou, ale nešlo to. Chcel prehovoriť, ale žiaden hlas mu z hrdla nevyšiel. Potom počul, ako jeden z vojakov povedal, že guľka čisto prestrelila krk. Orwell vedel, že zomiera. „Moja prvá myšlienka patrila žene a druhá bola plná odporu, že musím násilne opustiť tento svet. Bol som frustrovaný, že mám zomrieť takou náhodou.“ Podľa Orwella však bolo až komické, že nedokázal cítiť hnev na muža, ktorý ho postrelil. „Keby bol zajatý a predvedený predo mňa v tej chvíli, len by som mu zablahoželal k dobrej muške.“
Grant Allen
Grant Allen sa skoro utopil pri korčuľovaní. Ľad pod ním praskol a on spadol do ľadovej vody. Snažil sa vyplávať na hladinu, ale hlavou narazil na pevný ľad nad ním. Allen nemohol myslieť, bol otupený zimou a ohromený náhlym neočakávaným topením. Namiesto toho, aby hľadal dieru, cez ktorú spadol, začal hlavou tĺcť do ľadu a snažil sa preraziť si novú dieru. Vtedy vydýchol a prehltol veľké množstvo vody. „Cítil som, ako sa moje pľúca plnia ľadovou vodou. Bola tam chvíľka napätia, kedy som si uvedomil, že som sa utopil a vtedy som zomrel.“ Allen tvrdil, že na okamih bol naozaj mŕtvy. Napísal, že bol tam a vtedy mŕtvy a nikdy si nemyslel, že je bude až tak mŕtvy. Hovoril, že mu pred očami neprebleskol celý život, cítil len vlhkosť a chlad, pocit bez dychu, divoké boje, dusenie sa a koniec. Jeho priateľom sa podarilo Allena nájsť, vytiahnuť a oživiť. Allen bol klinicky mŕtvy. „Skutočné umieranie je samé o sebe úplne bezbolestné- také bezbolestné ako zaspávanie. Len ten zápas o život predtým je veľmi nepríjemný.“
Karl Patterson Schmidt
V roku 1957 sa expert na hady Karl Patterson Schmidt snažil identifikovať hada, ktorý ho uhryzol. Počas nasledujúcich 24 hodín zdokumentoval všetko, čo zažil, kým mu jed nevzal život. Začal písať o 16:30. Najskôr to bola silná nevoľnosť, ale bez vracania. O hodinu neskôr dopísal, že prišiel silný chlad a triaška nasledované horúčkou 38,7C, ktorá netrvala dlho. Potom prišlo krvácanie zo slizníc v ústach, prevažne asi z ďasien. Podarilo sa mu trochu si pospať, ale o pol noci sa zobudil. Močil o 00:20- väčšinou krv, ale v malom množstve. Opäť zaspal, ale prebudil sa na silný záchvat vracania. Posledné slová napísal ráno po 6, kedy spozoroval krvácanie z čriev. Ústa a nos krvácali naďalej, ale nie prehnane. Okolo obeda v panike zavolal svoju ženu. Keď prišli lekári, našli ho ležiaceho vo vlastnom pote, neschopného odpovedať na otázky. Bol vyhlásený za mŕtveho o 15:00.
