Nemophilia 5. časť ,,Som dosť problémový a poriadne zmätený. A bojím sa. Skutočne sa bojím.“ – Donnie Darko

Zdieľať
Girl in empty room

Napriek mojim početným protestom som mohla vďaka Tomovi po dlhej dobe stráviť deň v neustále spomínanom Londýne. Pokúšal sa odo mňa zo všetkých síl odohnať pochmúrne myšlienky na Bethany a Leah a spoločnú oslavu, z ktorej vďaka postupnému tichému prerušeniu kontaktov zišlo. Akoby Londýn nebol darček sám osebe, daroval mi aj lapač snov, keďže vedel o mojich čoraz sa zhoršujúcich prebdených nociach.

Osemnástku som privítala ako živá mŕtvola. Porcie sa výrazne zmenšili, všetko jedlo chutilo ako papier a priam čierne kruhy pod očami zaregistroval aj bežne nevšímavý pár rodičov. Od hádky ohľadom fotiek sme viedli rozhovory len na nanajvýš formálnej a nevyhnutnej úrovni, no frekvencia ich znepokojených otázok začala stúpať a takmer ma s Tomom nepustili na narodeninový výlet. Schválenie som dostala len pod podmienkou, že ak sa mi do týždňa stav nezlepší, pôjdem za doktorom, s čím som pokojne súhlasila. Aj tak bolo jasné, že žiaden doktor odo mňa bytosť z iného sveta neodženie.

Napodiv sme sa mýlili. S formálnym dosiahnutím dospelosti sa mi pomaly prinavrátil hlboký spánok, desivé sny ustupovali a chuť do jedla k veľkému potešeniu mamy a otca vzrastala. Všetky zmeny šli ruka v ruke s odchodom tej nadpozemskej kreatúry, zo dňa na deň mi vymizla zo života. Spočiatku som síce bola skeptická, no Tom, zarytý sympatizant teórie o členovi sekty, omieľal stále dookola vyhlásenie o  odsťahovaní sa klanu do inej oblasti. Nakoniec som mu musela dať za pravdu.

,,Sam, dones, prosím, hrniec s polievkou,“ zamrmlala mama zahĺbená spolu s otcom do húfu dokumentov z polície v rámci finálneho vyhlásenia Davida za mŕtveho. Ticho som poslúchla, snažiac sa nevnímať ich priam hmatateľný a pred chvíľou i počuteľný žiaľ. Odrazu som ale vykríkla a nadskočila, až mi hrniec vypadol z ruky. Horúca polievka sa ako na povel rozliala po dlážke a bez výčitiek vsiakla do koberca.

,,Čo robíš, dieťa, máme z teba dostať infarkt…? Samantha, prepána, pozri sa, čo si spravila!“ otec akoby na povel vystrelil zo stoličky a snažil sa zachrániť zvyšky jedla plného červov, kým ja som stála nad ním zmáhaná nezastaviteľnou triaškou.

,,Prečo tu len tak stojíš? Veď mi pomôž,“ zavrčal otec a vtisol mi do ruky handru, zatiaľ čo mama odniesla koberčeky do kúpeľne. Moje hysterické výkriky, či sú obaja v poriadku, keď na obed servírujú jedlo plné červov, prešiel len so zvláštnym pohľadom a nazúreným vysvetlením, či si myslím, že som vtipná a mám sa ihneď pakovať odpratať tie cestoviny z  dlážky.

Síce vystrašená na smrť, no opakujúc si, že človek občas vidí veci inak, než v skutočnosti vyzerajú, som na incident takmer zabudla. Na druhý deň sa ale na údajne novom ovocí objavila rozlezená pleseň, mäso smrdelo ako týždne po záruke a v pudingu som nachádzala jednu mŕtvu muchu za druhou. Niekoľkokrát som ešte panikárila, až rodičia znovu prejavili znepokojenie. Po nechtiac vypočutom rozhovore o objednaní sedení u psychiatra kvôli môjmu možnému posttraumatickému šoku som sa rozhodla rozdýchať svoje zhrozené reakcie. Jedla som teda všetky staré a zhnité pokrmy, následne ich tajne vyvrátila a každé ráno si nanášala na tvár hrubú vrstvu tmavého mejkapu v snahe zamaskovať sinavú pokožku. Moje chuťové a vizuálne halucinácie ale nekončili pri jedle, zahŕňali aj nápoje a neustále hučanie v hlave. Netušila som, čo sa stalo, prečo sa po pár dňoch všetky stavy vrátili a rovno sa strojnásobili. Zatínajúc päste som neustále vyčkávala príchod démona, člena sekty či kýmkoľvek vlastne bol, no neobjavoval sa. Akoby ma bol pred definitívnym odchodom napustil jedom teraz prúdiacim krvným obehom a stretávajúcim sa s nervovou sústavou v mozgu, kde spustil časovanú bombu.

,,Sam, si v poriadku?“ neisto mi do izby nakukol Tom a zháčil sa, keď zbadal svoju kamošku hrbiť sa uprostred izby, monotónne sa kývajúc zo strany na stranu a intenzívne si obhrýzajúc nechty. Venovala som činnosti celé odpoludnie a zaujala ma natoľko, až som si vôbec nevšimla, že mi po rukách pomaly stekajú pramienky krvi.

,,Pekných pár dní si sa neozvala, bál som sa, čo je s tebou,“ nervózne brblal, kým mi utieral krv z rúk i dlážky. ,,Ako vidím, obavy boli oprávnené… čo sa deje? Pohádala si sa s rodičmi? Bože, si neuveriteľne bledá, nerozpoznám tvoju tvár od steny, jedla si dnes vôbec niečo?“ Prehodil cezo mňa svoj sveter, pretože si nedokázal nevšimnúť neustávajúcu triašku uvádzajúcu biele telo popretkávané sýtomodrými žilami do nechceného pohybu.

Pomaly som zavrtela hlavou, až mi puklo v stuhnutom krku. ,,Jedlo je skazené, voda smrdí,“ prehovorila som prvý raz po dvoch dňoch zachrípnutým hlasom. Periférne som videla Tomovu tvár, skrivila sa od strachu. Hneď sa ma začal vypytovať na milión vecí, jednou rukou vytáčajúc číslo záchranky, no ja som ho nedokázala zastaviť ani upokojiť. Hlas sa mi zasekol kdesi v hlasivkách, prekážalo mu čosi, čo som nevyhnutne musela zo seba vypudiť. Spolu s kopou krvi, hlienu a žlče som na zaprášenú dlážku vyvrátila kôpku lístia a drobných konárikov.

Pozrela som na Toma kalným pohľadom, kým mi po lícach stekali horúce slzy. ,,Zomieram,“ zašepkala som. ,,Kým ma sledoval v spánku, asi ma niečím smrteľným nainfikoval. Možno ma otrávil alebo mi podával akési drogy, no viem, že zomieram,“ trhavo som sa nadýchla. ,,Tom…“

Menovaný ma stihol zachytiť, aby som nepadla do všetkého hnusu na podlahe a zachovala si zvyšky dôstojnosti.

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom