Strašidelné príbehy pre všetkých, ktorí sa chcú báť 1. časť

Zdieľať
Dom duch.jpg

Jediné okno na dome

Všetko sa stalo, keď som pred štyrmi rokmi žila s rodinou na vidieckej farme v západnej Austrálii . Bývala som tu so synom často sama, pretože manžel pracoval v baniach. Nemali sme žiadne susedov a okrem televízie sme nemali žiadne spojenie s vonkajším svetom. V našom malom drevenom dome bolo len jedno okno, ktoré sa nachádzalo nad posteľou v spálni. Bolo to malé staré drevené okno bez záclon a akokoľvek sme sa snažili zavrieť ho, bolo také staré a zaseknuté, že vždy tam bola asi dvojcentimetrová medzera. Raz som žehlila a pozerala pri tom TV, kým syn spal v našej manželskej posteli. Išla som do práčovne pre ďalšiu várku a náhodou som otočila hlavu, aby som sa pozrela, či syn stále spí. V tom momente moje srdce zastalo. Okenný rám nad posteľou sa mixoval zo strany na stranu a v medzere trčali dve ruky, ktoré sa okno pokúšali zdvihnúť hore. Vykríkla som, schytila syna a mobilný telefón a zamkla som nás do kúpeľne, odkiaľ som zavolala políciu. Nerada premýšľam o tom, čo by sa stalo, keby som sa náhodou nepozrela smerom k oknu…

Lit window of building exterior

Čas odísť

Asi pred tromi rokmi som sa presťahovala do Londýna. Hľadala som spolubývajúceho, ale bez úspechu. Obrátila som sa teda na môjho priateľa Marcusa a nakoniec som sa po týždni alebo dvoch presťahovala k nemu. Aby mi uvoľnil miesto, dal niektoré zo svojich vecí do skladu. Všetko bolo v poriadku. Ale po roku som išla do skladu pre nejaké veci, čo tam Marcus odložil. Ako som otvorila dvere, do nosa mi udrel strašný zápach. Zapla som svetlo a zbadala len pár starých krabíc a pohovku. Hľadala som zdroj zápachu, ale nenašla som nič, tak som len rýchlo vzala to, pre čo som prišla skôr, ako by som sa z toho smradu povracala. Neriešila som to, ale pred nedávnom som opäť išla do skladu. Zápach už bol neznesiteľný. Vošla som dnu so zapchatým nosom a zbadala otvorenú krabicu. Vnútri boli vypchaté mŕtve zvieratá. Nazrela som aj do ďalšej krabice a v nej boli hnijúce zvieracie telá. Bola som znechutená a hneď som utekala za Marcusom. Kričala som na neho, že je chorý, zvrátený a prečo si vlastne v našom sklade skrýva mŕtve zvieratá. Posadil ma na gauč a povedal, že je nekrofil. Takže momentálne bývam u rodičov.

Dom duch.jpg

Prečo zamykať auto

Boli dve hodiny v noci, keď som autom odchádzala z nemocnice. Pracujem tam ako zdravotná sestra a keď som teda na opustenej nočnej ceste už len kúsok od domu zbadala ležať mužské telo, automaticky som mu chcela pomôcť. Až keď som začala spomaľovať, uvedomila som si, že je hlúposť, aby neozbrojená žena pomáhala mužovi bez viditeľných zranení. Tak som okolo neho pomaly prešla a zastala ďalej pod pouličnou lampou a tam som vytočila 911, aby mužovi pomohli oni. Ako som dispečerovi vysvetľovala, že na ceste leží muž, ozvalo sa obrovská rana. Muž búchal do okna auta a snažil sa na strane vodiča otvoriť dvere. Skríkla som a dupla na plyn. Zakričala som dispečerovi, že muž žije a snaží sa dostať do auta. Hoci som bola kúsok od domu, dostala som pokyn ísť preč, ďaleko. Keď som sa po chvíľke upokojila, dispečer ma poprosil, aby som pomaly išla späť. Sedela som v aute na príjazdovej ceste k domu, ale nikde som muža nevidela, tak som volala dispečerovi a ten sľúbil, že pošle hliadku skontrolovať okolie. Ako som vystúpila z auta a vyberala veci z kufra, zazrela som toho muža. Bol s ďalšími dvomi mužmi. Opäť som naskočila do auta a počkala, kým neodídu preč a potom som bežala zamknúť sa do domu. Neviem, čo to malo znamenať, ale muž, ktorý sa hral na mŕtveho na ceste a potom ma chcel pravdepodobne napadnúť neveští nič dobrého. Hlavne ak mal niekde nablízku aj dvoch kamarátov. Odporúčam vám, aby ste si dvere na aute vždy zamkýnali.

Tailights from car with open trunk in forest

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom